Na planétke č. 612 sedí malý chlapec. Hľadá ďalekohľadom Zem. Zem, na ktorej nechal svojho Veľkého priateľa. Akosi ju však nedokáže nájsť. Chlapec z malej planétky zosmutnel. Pretože tá zem sa mu veľmi páčila. Pretože…
Pretože tá zem mala svoje nebo.
A mala aj svoje slnko.
A rástla na nej tráva.
Púpavy a aj stromy.
Jablone, hrušky a slivky…
Na zemi tiež boli aj deti.
A mamy.
A staré mamy.
Deti behali po tráve.
Mamy a staré mamy zbierali popadané hrušky a jablká.
Odnášali ich do komory.
A ukladali do sena.
A hrušky a jablká voňali.
Voňali letom a senom.
A potom ľudia prikryli nebo.
Pozlátkom.
A zmizlo slnko.
A zmizli aj hviezdy.
A potom na zemi prestala rásť tráva.
Ani jablone a hrušky už nerodili.
A na Zemi už mami a staré mami prestali zbierať popadané jablká.
Mamy a staré mamy nakupovali vo veľkých plechových hangároch.
Nakupovali pomaranče , banány, kyvy a mangá…
A aj hrušky a jablká.
Ktoré nikdy nepadli na zem.
A nikdy nevoňali senom.
Ani letom.
A tak som si teda malý kúsok pozlátka pokazila. Urobila som si v ňom malú dierku. A bolo zrazu opäť veľmi príjemné pozerať sa na nebo a na hviezdy. A na planétku č.612. Ktorá je taká malá že sa na ňu zmestí práve jeden dom , jedna stolička a tri sopky. A žije na nej malý chlapec. Môj Malý princ…a posiela my úsmevy … a tiež sny…