Náš starký bol včelár .
A starký nás mal rád. Tak veľmi ako svoje včely. A možno o trochu viac.
Mal rád aj všetky deti z ulice. A rozdával nám cukríky. Aj všetkým deťom z ulice. Medové. Také čo sa s lepili na zuby. A my sme ich jedli. A zuby sa nám lepili . A nemohli sme hovoriť . A nemohli sme ani obedovať. A starká sa hnevala. Hnevala sa na starkého . Na jeho včely a na med a medové cukríky… Inak to bola strašná paráda , keď sme nemohli obedovať . Hlavne hrachovú kašu , kôprovú omáčku a tekvicový prívarok . Vtedy sa medové cukríky náramne hodili.
Starká nás mala tiež rada. A aj všetky deti z ulice. A tiež nám kupovala cukríky. Ovocné, čokoládové , gumené .Nemedové. Schovávala ich do skrine medzi košele. Aby ich starký nenašiel. Starká tušila, že by si pobalil kufor a odišiel by. Aj keď mal starkú veľmi rád. Aj keď by bol bez nej smutný. A starká by nemala s kým sedieť večer pod jabloňou. A my by sme nepočúvali príbehy a rozprávky …
Starký asi nikdy na starkin cukríkovo nemedový podvod neprišiel . Pretože sú stále spolu. Na cintoríne. Pod jabloňou. Je tam lavička. A sedím tam ja. A počúvam… a mám chuť na strašne sladký, strašne lepkavý a strašne žltý medový cukrík. Už také nie sú…Už dávno také nikde nie sú. Je len jabloň a lavička. A starký a starká . A ja… A ešte všetky ostatné deti . Z ich ulice.
……………………………………………………………………………………………………………………………………………… A strarkin recept na medový koláč.