Je jedenásť. Krídla som si pred chvíľou amputovala. Nedalo sa inak. Je chladno, potrebujem si obliecť kabát. Beriem tú anjelskú okrasu do náručia, vešiam ju na obrovský hák…Pohladkám hebké perie a ukazovákom si prejdem po páliacich perách. Spomienka…
Keď Kamilka obklopená plyšovým zverincom konečne odfukuje, po špičkáchvyjdem z izby a privriem dvere. Prejdem do komory, v tme nahmatám krídla…Sadnú mi ako uliate.
( z knihy Manželka od D. Čejkovej, vydavateľstvo LVT)
PS.: pozdravujem R. Kesa. K. A tiež aj Gabiku , samozrejme . A tiež aj celý bývalý kolektív LVT….A tiež aj p. Penzeša samozrejme. No a možnože aj Alenku.
Nad Mestom zapadlo letné slnko.
Rozpršalo sa…
A mne zmokli krídla.
A tak ich vešiam.
Na šnúru do kúpeľne.
Sú mokré a ťažké.
A tak ma teda teraz nájdete
Chvíľu kráčať po chodníku.
Preto ak by ste práve teraz niečo chceli,
Tak práve teraz som na “Zemi“.
Chvíľu.
Kým neuschnú.
(Ja)