Ostávalo už len pár chvíľ.
Asi tak hodina do konca.
A ona to všetko balila do batoha.
A bolo toho veľa.
Bolo tam všetko jej ĽÚBENIE.
A ona si ho brala so sebou.
Niekam .
Cez dva kopce.
Možno aj cez tri…
…keď tam prišla ,bol rok asi tak 2012. A on tam nebol. Nebol tam vlastne nikto. Bola tam len ona a piesok…. A ešte nejaký malý chlapec . Že vraj princ. Spolu sa pozerali na západ slnka. „ Vieš , keď je človeku veľmi smutno “ , povedal princ, „ rád sa pozerá na západ slnka “ …. A ona práve teraz potrebovala veľmi vidieť západ slnka. Možnože aj 43 krát…