Gabika bola dievčatko. Malo šesť rokov. A práve zajtra ide do školy. Prvý krát. A veľmi sa na to teší. Celý rok sa na to veľmi teší. Má už prichystanú školskú tašku. A písanky. A farbičky. Plastelínu. A aj výkresy. Zajtra ráno pôjde s maminkou. A so svojimi staršími sestrami. S Jarmilkou a Terezkou.
Gabika sa zobudila. Veľmi skoro ráno. Všetci ešte spali. Maminka. Aj Jarmilka. A aj Terezka. A budík vôbec nechce zazvoniť. Asi sa oblečie. Čo ak zmešká. Čo ak nepríde načas. Čo ak ju nebudú chcieť zapísať do prvej triedy. Obliekla si šatočky. Kvietkované. Tie najkrajšie. Tie čo majú veľkú mašľu vzadu. Obula si podkolienky . Tie sviatočné. A sandálky.
Ráno behala po dome. Vsávajte, vstávajte, spachtoši… ide sa do školy.
Maminke pomáhala s raňajkami. A ešte rýchlo balila desiatu do tašky. Jaj… len aby nezmeškali.
Konečne .Vyšli. Aj so školskými taškami. Knihami a písankami. A tiež s farebnými ceruzkami. Škola nebola ďaleko. Len na konci ulice. A potom ešte kúsok zabočiť. Do ľava. A už keď sa malo zabočiť „do ľava“ Gabika zastala. A veľmi vážne povedala. Tak viete čo ? Ja som si to predsa len rozmyslela. Ja do školy predsa len nepôjdem. Vy ak chcete, tak choďte. Ja sa vrátim domov. A počkám vás. Nebojte sa nič sa mi nestane. A ani plakať nebudem.
Gabika bola rozhodnutá. Otočiť sa. A nejsť do školy.
Gabika. Ale veď ty si sa do školy tak veľmi tešila. Veď aha, máš aj krásnu novú tašku. A v nej knižky, farebné ceruzky a aj písanky. Aj plastelínu. A pozri idú aj tvoji kamaráti . Zo škôlky. V triede máš prichystaný stôl. Aj stoličku. A pani učiteľka ťa čaká.
No to nevadí. Hovorí Gabika. Ja som si to všetko cestou rozmyslela. A ja do tej školy predsa len nepôjdem. Už som sa rozhodla.
Gabiku prehovárala maminka. Prehovárala ju aj Jarmilka. Aj Terezka. Aj starí kamaráti zo škôlky. Aj pán školník. Gabika sa rozhodla. Ona do školy chodiť nebude.
Nuž vieš čo milá moja. Vraví pán školník. Ty teda do školy nechoď. Ale ak nepôjdeš, bude to trestný čin. Pretože základná deväťročná školská dochádzka je na Slovensku povinná. Zo zákona.
Gabika si školníka vypočula. Povedala :“aha“ . A do školy teda išla.
A išla aj na druhý , aj tretí deň. A chodila každý deň. Celých deväť. Zo zákona. A pretože zo zákona, veľmi veľa toho pre učenie nespravila. Iba to čo bolo potrebné. Zo zákona. V podstate tak priemerne. Ani dobre, ani zle. Toľko aby zákon pre istotu neporušila.
V deviatej triede sa však rozhodla že pôjde na gymnázium. A začala sa učiť. Veľmi usilovne učiť. Aby spravila skúšky. A Gabika nielenže skúšky spravila. Gabika bola medzi prvými desiatimi. A to všetko pre to. Že už nemusí. Že ju zákon nedrží.
No a Gabika skončila Gymnázium. Ani neviem ako. Pretože som ju celé štyri roky nevidela s knihou v ruke. Potom si na poslednú chvíľu zohnala nejaké poznámky. Učila sa dokopy asi tri týždne. Učila sa a nespala. Tri týždne. Asi. A zmaturovala. Na jednotky. Čo bolo voči ostatným, ktorý si robili poznámky a sa učili nespravodlivé. Uznávam. Ale nemôžem za to. Nuž Gabika nemusí. Zákon ju nedrží.
No a Gabika už chodí na vysokú. Nevidím ju s knihou v ruke. Väčšinu času chodí do práce. Aby mohla žiť. A potom píše do novín. Pretože ju to baví a tiež aby mohla žiť. A píše vlastnú knihu. Pretože chce. No a potom ešte žije. No a čo zákon…? s tým si asi ťažkú hlavu nerobí….
PS.: A pozdravujem pána školníka. Toho nášho. A aj všetkých ostatých. Pokiaľ sa ja pamätám zo školských čias, pán školník bol vždy niekto. Pán školník bol autorita. Pán školník bol proste PÁN ŠKOLNÍK. A bodka