Z diaľky videli deti. Ako sa rozbehli na všetky strany. Niektoré lezú na stromy, iné sa váľajú v tráve. Padajú na hromadu. Klbčia sa. Alebo bežia opreteky A to všetko so smiechom , krikom a pišťaním.
A potom to zmizlo.
Všetko.
Ostali len oni.
Iba dvaja.
Adam.
A ešte jedna Eva.
Niesli so sebou iba niečo. Niesli pár naklíčených pšeničných zrniek. Aby cestou za novým svetom prežili.
Prežili.
A prešli 150 tisíc hviezdnych rokov. A niekde. Veľmi ďaleko. Skoro až na konci. Bolo to asi tak za siedmimi mliečnymi dráhami a siedmimi hviezdnymi bránami. Našli svet. Bolo tam slnko a nebo a hviezdy. A tiež tam rástla tráva a jablone…. a láska.
Nový svet nazvali Zemou.
A on ju, nazval
Ženou.
A ona jeho
Mužom.
A boli to prví ľudia.
A potom prišli ďalší…
O mnoho, mnoho rokov neskôr .
asi tak v dvadsiatom piatom.
Pozemskom storočí.
Už takmer celkom na konci.
Nastala chyba.
Niekde.
Systémová.
V centrálnom myslení.
A ľudia vo svojej podstate.
Svoj svet.
Celkom zničili.
…a dvaja. Posledný ľudia. Jeden muž a jedna žena.
Stihli ešte autobus.
Hviezdny.
Ten úplne posledný.
Nestihli zobrať zo sebou nič. Lebo boli práve na poli. Len Adamovi ostalo pár pšeničných zrniek . Vo vrecku v košeli.
Pavlína listovala. V knihe. Prechádzala stránkami. A zdalo sa jej že je nie tu. Ale že je niekde inde…
…bola tam len modrá obrazovka.
Nikomu sa so svojimi znepokojivými myšlienkami nezverila…
…modrá obrazovka …
A pár pšeničných zrniek. Spadnutých na zemi.