Pavlína.
Okrem toho,
že mala sto tokov, asi.
Každý rok, približne.
V marci,
vypúšťala motýle.
Do sveta.
Zo svojej
zázračnej kapsy.
No a raz sa stali také veci.
Že motýle
sa do kapsy.
Do tej zázračnej,
Pavlíne nevrátili.
A Pavlínin svet,
Ostal bez farby.
Smutný.
Len čierno – biely.
A tak trochu ešte sivý…
Chodila Pavlína.
So svojou kapsou, po svete.
A hľadala v ňom ,
Svoje stratené
farebné motýle.
A hľadá ich do teraz.
Lebo netuší,
Že sú stratené.
V zakliatom meste.
S pozláteným nebom.
Umelými hviezdami.
A plechovými domami.
Bez slnka, bez svetla.
A tiež bez trávy.
Zamknuté.
Pod troma zámkami
V sklenenej škatuli.
A kým Pavlína,
Nevyslobodí svoje motýle.
S farebnými krídlami.
Svet ostane čierny.
A biely.
A možno trochu sivý…
Zakliaty.
V plechovom meste.
S umelými trávnikmi.
Osvetlený miesto slnka
Na nebi.
Lacným pozlátkom.
a umelými hviezdami.
Čo z toho vyplýva?
Že svet potrebuje slnko.
A hviezdy a nebi.
Andersenové rozprávky.
A tiež motýle.
Zo zázračnej kapsy.
Od starej Pavlíny.