Jej kapustnica bola vždy dobrá.
A tiež,
zakaždým iná.
Ako ju že vraj uvarila?
No proste.
Ako si práve bola pomyslela.
Za päť minút pol tretej.
V práci.
Ženy.
A že čo vraj doma.
Keď prídem z práce.
Budem variť?
A ja že reku.
Neviem.
Otvorím chladničku.
A uvarím,
čo si práve vtedy pomyslím.
Mami.
Volá mi Mariš.
Cez mobil.
A koľko tej soli,
a tiež akého korenia .
Zamiešam do kaši.
Ja neviem moja .
Iba toľko.
Koľko si pomyslíš.
Má doma tisíc sto dva kníh.
Asi.
A ani jedna z nich nie je tá,
z ktorej by niečo uvarila.
A že reku prečo si nejakú nekúpi?
Pretože Pavlína varí tak,
ako si práve v tej chvíli pomyslí.
PS.:
Má jednu jedinú. Knihu, v ktorej sa varí. Je to tá od Simmela. Sú v nej recepty. Na ženy a aj na život. Na to ako prežiť vojnu. A aj na dobré jedlo. A že ako v nej Thomas Lieven varil? Z toho čo mal. A tiež ako si pomyslel. A nie len preto, aby prežil. No čo. Je to fakt dobrá kniha. Proste. „Mám ju rada.“ Povedala raz jedna Pavlína.
A jej recept, ako dobre variť? Poradí vám len toľko. Že hlavne, musíte mať z čoho. A ešte k tomu nejakú tú fantáziu.