Pavlína má už asi sto rokov. Približne asi. Žije v kopcoch. Zbiera byliny. Vždy keď prší, zíde z kopcov sem dolu. Do mesta. Donesie deťom všelijaké dobroty. Maliny, černice. A rozprávky.
Aj teraz.
Popršalo. Vraví. Zišlo by sa pokosiť. Pohrabať a domov nanosiť. Vybrala sa na Krížny vrch. Tam rastie tráva najväčšia. Najkrajšia. Pretože tam nik nechodí. Veruže hej. Pôjde ona tam. Na samý vrchol. Na Vrch Krížny.
Hej , hej …
…chodí si po svete, chodí.
Bosý…
A len tak si trávu,
zrosenú kosí…
To dievča na krížnom vrchu,
dievča čo chodieva
v tráve rosí,
to dievča páči sa jednému
mladému Kostci.
Ach jaj bože, uteká ona…
…uteká…
…krížom cez Vrch Krížny…
S prevelikým strachom ,
cez Kostcovo pole,
do dediny beží…
…beží…
A on na ňu volá zdola…
…volá…volá…
…neboj sa dievča,
neboj sa mňa.
Ja nie som mŕtvy.
Mŕtvy po svete nechodia.
Nekosia za rána,
rosnú trávu na lúkach.
Ja si tu len prácu robím.
Za druhých.
Robím si ja len to,
čo oni nedorobili.
…hej , hej…
Na tom vrchu,
Na tom Krížnom,
Na samom vrcholci.
Pojal si Kostec,
Pojal si dievčinu,
o polnoci,
na Krížnom Vrcholci
za svoju..
Z rána šli kosci
Na lúku kosiť.
Našli tam oni
biele
svadobné šaty.
Čieže sú, čie?
Pýtajú sa oni.
Čieže by boli, čie že.
Moje sú, moje.
Počujú volanie.
Kto to však, kto volá.
Kto vraví.
Obzerajú sa kosci.
koho to počujú,
koho?
…keď tu na lúke,
nikoho neni.
…nik nevedel že šla na Vrch Krížny. A tak ju tam nik nehľadal.
Zišlo by sa pokosiť. Pohrabať. A domov nanosiť. Povedala stará Pavlína. A šla domov.
Otec sedel na podstienke. Pozeral sa na západ slnka a už asi sto štyridsiaty tretí krát počúval Pavlínin príbeh. Potom, zišiel dolu do kôlne zobral kosačku a šiel pokosiť. Vrch Krížny.