…je to ako keď ty sedíš na stoličke. A okolo teba krúži zlo. A potom zistíš, že krúžiš ty. A ja sedím . A ja som zlo. A ty si tiež zlo. A ja krúžim okolo teba a ty okolo mňa. A mám strach že ma pohltíš. A ty krúžiš a ja krúžim tiež. Neviem kde je koniec. Ani začiatok. Nespomínam si kedy sa to stalo. Netuším, či bude pokračovať a kedy sa skončí. Točí sa mi hlava a neviem kto si ty a kto som ja. A skadiaľ je to zlo. A kde sa nabrala tá sfinga.
A potom si spomeniem.
Hádame sa. Ja kričím. Ty nehovoríš. Iba sedíš na stoličke a si ticho. A ja okolo teba krúžim. Máš na sebe masku. Vytáčaš ma. Do nepríčetnosti. Si ako sfinga. Niečo skrývaš. A ja neviem čo. Chcem to vedieť. Hovor, hovor! Kto si? Schmatnem ťa. Strhávam sfingu z tvojej tváre. Mlčíš.
Nič. Len ticho. Si tu? Alebo nie si? A vôbec. Si?
Pamätám si potom ešte, že padám. A tebe padá maska z tváre. Chcem ju zachytiť. Nie masku. Tvár. Vidieť ju ešte kým dopadnem. Ale nevidím nič. Iba obraz. Ženy bez tváre.
Kde to vlastne som? Všetko je tu biele. Posteľ, plachty, steny so zamrežovanými oknami. Sedím na stoličke. Oproti mne sedí ona. Nevidím jej do tváre. Pýta sa.“ Ako vám je?“ „ A ja že no viete, ako keď sedíte na stoličke a okolo vás krúži zlo. A potom zistíte že pravdepodobne to bude inak. Že zlo som ja. A vy krúžite. A vy ste zlo. A ja som zlo. A krúžime okolo. A viete čo? Mám strach. Točí sa mi hlava. Dajte mi niečo, nech prestane. A potom vlastne netuším či vy tu vôbec ste. Alebo ste len v mojej hlave. A ako ste sa tam dostali. Zdá sa že ste sa zabudli vyzuť a šlapete mi po tvári. A vôbec čo mi to dávate? Prečo mi dávate na tvár masku. Nechcel som masku, chcel som aby ma nebolela hlava. Okamžite mi ju dajte preč.“ Pane, vravím vám naozaj dôrazne, že už si tú masku nikdy viac nestrhávajte,“ povedala a odišla.