Precitla som. V bielej izbe na bielej posteli, vedľa ktorej stojí stolík tej istej farby a na ňom nočná lampa. No ja nikde nie som. Všade sa hľadám. V izbe, posteli aj v perinách. Hľadám sa všade. Neviem si otvoriť oči. Ani sa pohnúť. Mám pocit, že sa mi sníva. Neviem. Ešte že mám na ruke hodiny. Je na nich toľko, čo včera. Spomenula som si že som mala narodeniny. Dnes by som mala mať tridsaťšesť. Chcela by som vedieť či to tak je. A vôbec či je všetko tak ako je. Či je dnes. Alebo včera bude zajtra? A nie je už náhodou neskoro? Stíham? Alebo opäť zmeškám. Viem že sa musím určite zobudiť. Chcem otvoriť oči. Chcem sa presvedčiť že to tak nie je. Musím vstať a presvedčiť sa.
Začala som mať pocit že nestíha. Tak spomaľujem, prispôsobujem sa jej. Ale je čoraz pomalšia. Začíname sa od seba vzďaľovať. Napriek tomu že na ňu čakám, mám pocit, že sa míňame. V stolíku má svoje osobné veci. Aspoň predpokladám, že ich tam má. Prečo by ich tam nemala. Má tam všetko, okrem občianskeho. Začínam mať pochybnosti kto je. A tiež kto som ja.
A potom, prečo je tu všetko biele. Steny aj periny. Nikdy som nemala biele periny. To ne sú moje periny. Kde som? A čo tu robím? A prečo tu nie je aj ona!
Chcem otvoriť dvere. A spýtať sa niekoho, kde som, a čo sa tu deje. Ale to je problém. Najprv musím vstať z postele a otvoriť dvere. Ale nik v posteli nie je. Tak kde je?
Zajtra budem mať narodeniny. Keď vstanem, budem mať tridsaťšesť. Aj sviečok na torte bude tridsaťšesť. Sfúknem ich a budem si želať aby som sa zobudila.
Bol to čudný sen . Vlastne len na chvíľu som si zdriemla. Vonku, na slnku.