Necítim sa dobre, tak ako každé ráno posledné tri týždne keď vstanem z postele. Alebo to nie sú tri týždne? Už ani neviem. Otvorím okno do záhrady, práve rozkvitli moje muškáty. Vojdem do kúpeľne, pustím vodu, opláchnem sa. Pozriem sa do zrkadla. Vyzerám strašne. Už tri týždne. Mám spuchnutú tvár a slzia mi oči. Žeby alergia? Nikdy som nebola alergická. No čo nie je, môže byť. Niečo tu ale aj tak nesedí. V zrkadle niekto je, no nie som to ja. Obzriem sa. Je to on? Vojdem do spálne. Obliekam sa, vo vzduchu cítiť pach mužského tela. A ešte niečo. Plachta na druhej strane je pokrčená. Sú na nej odtlačky. Nie sú moje. A ešte dve kávy v kuchyni na stole. Odklepnem popol z jeho cigarety. Potiahnem si, no už dohorela. Aj káva je studená, zatuchnutá, akoby ju bol zalieval včera, alebo pred troma týždňami, pomyslím si. Spomeniem si na obraz v zrkadle. Ja tam nie som. Je tam on. A ešte ona. Sedia v kuchyni. Potiahne si z cigarety, on aj ona, spoločne vypijú kávu. Ona mu upraví kravatu, on sa usmeje. Odchádzajú. Ona sa na chodbe ešte pozrie do zrkadla. Strhne sa. Nie je tam ona. Som tam ja. Odkladám riad zo stola, popol sypem do koša. Zapálim si. Ponúknem ju. Tiež si zapáli. Spýta sa kde je (on). Podám jej šálku, zalejem čerstvú kávu a potom ešte muškáty v záhrade. Vravím. „Tieto som zasadila nedávno, asi tak pred troma týždňami“. Vyberiem z komory motyku. „Mám ešte pár semiačok“. Obzriem sa, či (v zrkadle) niečo uvidí.