Ako básnici prichádzajú o ilúzie

…a že reku.

Mami.

Čo by si chcela dnes.

Na tie svoje narodeniny?

A ja že reku.

Obrovský kýbel.

Vanilkovej zmrzliny.

S čokoládou.

A s orieškami.

Ktorý bude iba môj.

A s ktorým sa nebudem musieť.

Vôbec, ale vôbec s nikým deliť.

A tak som dostala.

Obrovskú tortu.

Vanilkovú.

Vo veľkom kýbli.

S čokoládou a s orieškami.

A prvý krát v živote.

Po štyridsiatich piatich rokoch.

Som sa s ňou s nikým.

Naozaj

nemusela deliť.

No a potom som vyložila.

Ďalší kýbel.

Vanilkovej zmrzliny.

Rozdelila som ho.

Pre nás.

Pre všetkých.

Na štyri diely.

A viete aká bola…?

Dobrá.

Bola s čokoládou.

A posypaná orieškami.

PS.:

To viete.

Vyrastala som medzi súrodencami.

A s bratrancami.

A so sesternicami.

A ak ste sa náhodou

nelegálne nechceli deliť.

Tak boli,

najistejšie veci.

Uložené v žalúdku.

Ktoré ste

ale okamžite zjedli.

Tak preto tá zmrzlina.

Narodeninová.

Na želanie.

Vo Veľkom kýbli.

Úplne legálne.

Iba celá pre mňa…

Ale ak nabudúce.

Prídete aj vy.

A budem mať v mrazničke.

Veľký kýbel zmrzliny.

Vyložím ju na stôl.

A podelím sa aj s Vami.

Všetkými.

S tým

najlepším jedlom

na svete.

S vanilkovou zmrzlinou.

S čokoládou.

A posypanú orieškami.