Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Naučila som sa rozprávať sa o počasí. O tom ako sa mám a čo ma bolí. Bolí ma svet, hovorím. Ale to oni počuť nechceli.

A tak sa ma opýtali.

Skôr než za sebou dvere zavreli,

či idem tiež.

A ja že nie.

Že nech ma tu nechajú.

Mne je tu dobre.

Oni nech idú, hovorím.

A JA ŽE TU OSTANEM.

Ostala som.

Ostala som tu s tichom.

S trávou na lúke

a slnkom na nebi.

Nechala som si tu

len zopár dobrých kníh

s rozprávkami a príbehmi.

A ešte nejaké dobré piesne,

schované na platni.

No a ešte zopár dobrých ľudí.

Ktorý tiež  tu na Zemi ostali.

Knihy som si odložila do políc.

A platne dala do skrine.

Vzala som si košík.

A šla nazbierať bazový kvet,

na dobrý čaj na zimu.

Je ticho. Iba baza pod oknom šuští vo vetre. A vonia. Vonia tak obyčajne. Tak prosto. Vonia Zemou. Občas sa pozriem na nebo. Aj teraz keď mi dážď klope na okno. A rozmýšľam či našli to za čím odišli. Či našli to čo hľadali.