Sú ako cukríky. Hodíš si ich do tašky. A keď máš chuť, tak sa do nich zahryzneš….a potom do ďalšej. A ďalšej. Až sa ti vrecko vyprázdni.
Vzdychnem si. Je najvyšší čas zájsť do mesta. A kúpiť si nový. Z toho čo mám, sotva ešte niečo vyškrabem. A tiež mi volala Kristína. Reku, že ako sa mám a či ešte žijem. A nech k nej skočím na kávu, na kus reči a aj na koláče. Práve ich vyberá z rúry. A že sú veľmi dobré. Tak teda že ma čakajú a že nech sa nikde nezdržujem.
Snažím sa o posledné zvyšky rúžu. Nedarí sa .
Možno ešte šatku, alebo šál…si cestou v obchode pozriem. Samozrejme, ten rúž už naozaj potrebujem. A potom naozaj zájdem ku Kristíne.
…zamierim do kníhkupectva. Zdržím sa tam celé odpoludnie. Majú nové poviedky. Milujem ich. Sú ako cukríky, ktoré si hodíš do tašky, a keď máš chuť tak sa do nich zahryzneš….a potom do ďalšej, a ďalšej až sa ti vrecko vyprázdni. No a ty si potom kúpiš nové.
Šatku si samozrejme kúpim. Aj šál. Sľubujem Kristíne. Ale až na budúce. Keď dočítam. Možno cestou do kníhkupectva, keď si pôjdem pre ďalšie.
Chápem, moje kroky vždy vedú do ...
Celá debata | RSS tejto debaty