Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Ja neviem, ale

prišlo mi to ako nápad.

Celkom dobrý.

Zbaliť si pár vecí,

Zobrať  dáždnik žltý,

obuť  topánky,

batoh cez plece prevesiť.

A vybrať sa na cesty.

Necesty,

kde bolo nebolo.

možno bolo alebo nebolo,

niekde tam na konci sveta.

Cez sedem kopcov.

A sedem chvíľ.

Kde nesvietilo slnko,

a pršalo tam celé dni,

dážď sa nesypal,

Ale len tak obyčajne svetsky lial.

Tam kdesi za chrbtom,

Medzi dažďom, za oknom,

bol žltý odraz s dáždnikom,

ktorý bol jej.

A aj mojím obrazom.

So sebou mala len pár vecí,

žltý dáždnik

a batoh na pleci.

Všade boli samé mláky.

Pršalo jej za klobúk,

do topánky a na chodník.

Ja neviem,

Prišiel jej to asi ako celkom dobrý nápad,

vybrať sa na cesty.

…a…

… len sme sa tak minuli…

A ak k ona niekde je.

Tak ja som tu a 

ona tam.

A možno sme boli,

A možno neboli…

Je však isté že pršalo už celé dni.

A dážď sa len tak lial.

Na ceste boli mláky,

ja som našla pri chodníku

položený oranžový dáždnik,

ktorý zakryl všetky mokré mraky

a rozprestrel sa na nebi.

A možno bolo, nebolo…