Ako básnici prichádzajú o ilúzie

-Tu sokol, tu sokol, prepínam….

…tu orel, počúvam….

-Vieš čo ?

Chcem ísť, keď sa vrátim,

bicyklom krížom cez Švotiho Mlyn,

cez pole,

A zastaviť sa až na Kozmálovskej priehrade.

Sadnúť si na breh.

A omočiť si nohy v Hrone.

Tak ako keď sme boli deti.

Pamätáš sa na to?

Vezmime si z chleba kôrky.

Nakŕmime kapre, husi a tiež susedine tučné morky.

-Orel , prepínam….

-Škoda, že len, Hron už nie je.

Zahádzali sme ho.

Smeťami a odpadom.

A tiež všetku vodu.

Kompu u nás aj Čertov kút.

Príroda smrdieť začala, a škodiť čerstvý vzduch.

Kľačany, Tekov, Kozmálovce,

Tlmače aj Levice  evakuovali.

Do centier obytných.

Obklopili ich.

Hermeticky.

Betónom skleneným

-Sokol prepínam…

-Deje sa tam u nás niečo?

…Orel…

-Nuž, stalo sa len to,

že sme sa celý zahádzali odpadom.

Prerástol nám cez hlavu.

Cez mestá aj cez domy.

Zrecyklovali sme snáď všetko čo sa dá.

No odpad stále vzniká. A to aj sám od seba.

Vytláčame, stláčame aj vtláčame.

A to hlavne pod povrch.

No obávam sa a to vôbec nie bezdôvodne,

že Zem sa neudrží.

Roztrhne sa.

Vybuchne.

A všetok bordel smeťový,

do vesmíru vychŕli.

Takže sme sa rozhodli,

že pravdepodobne začneme najprv chŕliť my.

No však zatiaľ, bohužiaľ nám to nedovolia Zelení.

Sokol je smutný, neozýva sa…

-Tu orel….

-Ale ak budeš chcieť zoberiem ťa do kina a že vraj je to trhák dnes

na sci-fi film o Modrej Planéte.