Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Krabičky.

Krabičky, krabičky.

Všade boli krabičky.

Na poličke.

V kuchyni.

Na chodbe.

Aj v kúpeľni.

Aj vonku boli krabičky.

Aj na lavičke,

Pri obchode.

Na starej autobuske.

A aj na chodníku.

Stáli nejaké krabičky.

A niektoré krabičky mali aj nožičky.

A niektoré krabičky mali aj ručičky.

A niektoré aj hlavičky.

Chodili po meste.

Chodili do školy.

A niektoré do práce.

A niektoré len tak sedeli.

Na lavičke.

A jedli koláče.

Z krabičky.

A niečo pili.

Asi nejaké  džúsy.

Tiež z krabičky.

A potom,

Niekedy popoludní.

Krabičky išli z práce.

Pre krabičky do škôlky.

A doškoly.

Cestou sa stavili v obchode.

Pre krabičkové polievky.

A večer,

Keď šli krabičky spať,

Si rozprávali „predkrabičkové“

Sci – fi príbehy.

Kedysi žili na planéte Ľudia. A mali sa dobre.  No a potom  Ľudia začali všetko baliť do krabičiek. Pretože všetko zabalené do krabičiek sa im strašne páčilo. Svet bol zasypaný krabičkami. Čo sa dalo ,bolo zabalené.  V krabičke.  Až bolo na svete strašne veľa krabičiek. A svet sa premenil. Na  svet krabičkový. No a nakoniec sa aj Ľudia, premenili na krabičky. Žili zaškatuľkovaný . Každý vo svojej vlastnej krabičke. A nevideli slnko. Nevideli nebo. Nevideli kvety. A nevideli ani lúky. Pretože Nebo, slnko ,kvety aj lúky boli zasypané. Zasypané plastovými fľašami, plastovými taškami, sáčkami , obalmi…. a tiež všetkými možnými krabičkami.