Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Pavlína.

Okrem toho,

že mala sto tokov, asi.

Každý rok, približne.

V marci,

vypúšťala motýle.

Do sveta.

Zo svojej

zázračnej kapsy.

No a raz sa stali také veci.

Že motýle

sa do kapsy.

Do tej zázračnej,

Pavlíne nevrátili.

A Pavlínin svet,

Ostal bez farby.

Smutný.

Len čierno – biely.

A tak trochu ešte sivý…

Chodila Pavlína.

So svojou kapsou, po svete.

A hľadala v ňom ,

Svoje stratené

farebné motýle.

A hľadá ich do teraz.

Lebo netuší,

Že sú stratené.

V zakliatom meste.

S pozláteným nebom.

Umelými hviezdami.

A plechovými domami.

Bez slnka, bez svetla.

A tiež bez trávy.

Zamknuté.

Pod troma zámkami

V sklenenej škatuli.

A  kým Pavlína,

Nevyslobodí  svoje motýle.

S farebnými krídlami.

Svet ostane čierny.

A biely.

A možno trochu sivý…

Zakliaty.

V plechovom meste.

S umelými trávnikmi.

Osvetlený miesto slnka

Na nebi.

Lacným pozlátkom.

a umelými hviezdami.

Čo z toho vyplýva?

Že svet potrebuje slnko.

A hviezdy a nebi.

Andersenové rozprávky.

A tiež motýle.

Zo zázračnej kapsy.

Od starej Pavlíny.