Každý večer odchádza. Niekam. Ja neviem kam. Ale ak ju náhodou niekedy po ceste domov stretnete, tak je to určite ona:
Nosí smiešne klobúky.
A tričká
s pokreslenými
nápismi,
okuliare do dažďa,
a do tmy,
kvietkované dáždniky.
V taške máva
všeličo.
A tiež farbičky
a ceruzky.
No a kreslí nimi
tisíce sĺnk
na nebi.
Sú to presne tie,
ktoré vám svietia na cesty,
keď idete po meste,
a vidíte z kopca námestie,
osvetlené lampami,
Slnká,
ktoré kreslieva,
keď nad mesto padne tma,
a zažína
v čiernej tme
malé žlté svetielka.
Tak sa ona prechádza.
Po svete.
S dáždnikom.
A so smiešnym klobúkom.
A kreslí farbičkami,
nad mesto,
tisíce sĺnk na nebo.
No a potom príde domov. Odloží klobúk, dáždnik a sandále. Uvarí čaj z Bazy čiernej a začne rozprávať. Rozprávky. Nám. A všetkým deťom na svete.
…a ja som z okna vesmíru videla tisíce malých svetielok. Možno tých čo aj vám svietia po ceste.
Z rozprávok starej Pavlíny
Celá debata | RSS tejto debaty