Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Prichádzajú potichu, každé ráno o pol piatej na svitaní. Sem na zem po rebríku z neba.

Vieš Terezka.

Víly robia svet krajším.

A robia ho aj šťastnejším.

Nevadí im,

že je ráno vonku hmla,

a že sa robia

na chodníkoch mláky.

Vieš Terezka.

Víly robia svet krajším a šťastnejším.

A vôbec ich netrápi,

že im slnko kreslí

pehy na tvári.

Že nosia smiešne klobúky,

A do dažďa

kvietkované dáždniky.

A vieš Terezka,

Víly robia svet krajším.

A šťastnejším.

Ale keď ich niečo zlomí

Sú smutné.

Veľmi.

A vtedy sa

víly premenia na kvietky.

A vieš Terezka,

keď sú víly smutné,

Vtedy si v kvietkoch

čítajú rozprávky.

Vieš,

kvietky sú vlastne víly.

A robia svet krajším .

A robia ho aj šťastnejším.

Terezka. Aj ty si taká malá víla. A občas sa na lúke rozprávaš s kvietkami. Tak ak sa niekedy do niektorého schováš, tak daj pozor, aby ťa niektorí ľudia nepristúpili.

(z Rozprávok pre Terezku)

Ps.:  Venujem pre jednu Maťu. (vílu)