Naučila som sa rozprávať sa o počasí. O tom ako sa mám a čo ma bolí. Bolí ma svet, hovorím. Ale to oni počuť nechceli.
A tak sa ma opýtali.
Skôr než za sebou dvere zavreli,
či idem tiež.
A ja že nie.
Že nech ma tu nechajú.
Mne je tu dobre.
Oni nech idú, hovorím.
A JA ŽE TU OSTANEM.
Ostala som.
Ostala som tu s tichom.
S trávou na lúke
a slnkom na nebi.
Nechala som si tu
len zopár dobrých kníh
s rozprávkami a príbehmi.
A ešte nejaké dobré piesne,
schované na platni.
No a ešte zopár dobrých ľudí.
Ktorý tiež tu na Zemi ostali.
Knihy som si odložila do políc.
A platne dala do skrine.
Vzala som si košík.
A šla nazbierať bazový kvet,
na dobrý čaj na zimu.
Je ticho. Iba baza pod oknom šuští vo vetre. A vonia. Vonia tak obyčajne. Tak prosto. Vonia Zemou. Občas sa pozriem na nebo. Aj teraz keď mi dážď klope na okno. A rozmýšľam či našli to za čím odišli. Či našli to čo hľadali.
pekné ... ...
Veľa z nás odišlo. Ale veĺa nás ...
Celá debata | RSS tejto debaty