Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Sú ako cukríky. Hodíš si ich do tašky. A keď máš chuť, tak sa do nich zahryzneš….a potom do ďalšej. A ďalšej. Až sa ti vrecko vyprázdni.

Vzdychnem si. Je najvyšší čas zájsť do mesta. A kúpiť si nový. Z toho čo  mám, sotva ešte niečo vyškrabem. A tiež mi volala Kristína. Reku, že ako sa mám a či ešte žijem. A nech k nej skočím na kávu, na kus reči a aj na koláče. Práve ich vyberá z rúry. A že sú veľmi dobré. Tak teda že ma čakajú a že nech sa nikde nezdržujem.

Snažím sa o posledné zvyšky rúžu. Nedarí sa .

 Možno ešte šatku, alebo šál…si cestou v obchode pozriem. Samozrejme, ten rúž už naozaj potrebujem. A potom naozaj zájdem ku Kristíne.

 …zamierim do kníhkupectva. Zdržím sa tam celé odpoludnie. Majú nové poviedky. Milujem ich. Sú ako cukríky, ktoré si hodíš do tašky, a keď máš chuť tak sa do nich zahryzneš….a potom do ďalšej, a ďalšej až sa ti vrecko vyprázdni. No a ty si potom kúpiš nové.

Šatku si samozrejme kúpim. Aj šál. Sľubujem Kristíne. Ale až na budúce. Keď dočítam. Možno cestou do kníhkupectva, keď si pôjdem pre ďalšie.