Zdal sa mi divný, keď o tom rozprával. V tom čase sme boli už manželia. Sedeli sme pri pive s nohami vyloženými na stole a odháňali muchy z pohárov od piva. Chystal sa na víkend z mesta. Ja som mala ostať doma.
Vieš, povedal, vtedy som naozaj nešetril. Kúpil som si tú najväčšiu pixlu akú mali a vyminul ju až do konca. Potom som zavrel za sebou dvere. Ešte som skontroloval zvonku či je naozaj všetko v poriadku. Pozatváral som okná a pozamkýnal dvere na dome. Naštartoval auto a odišiel som. Pamätám si, že slnko neuveriteľne pálilo, ulice v meste boli rozpálené a prázdne, akurát len ten hmyz všade poletoval. Odporný otravný hmyz. Obsadil poháre od piva porozhadzovaných všade naokolo a tiež zvyšky nedojedených hranoliek s povylievaným kečupom na stoloch od obeda. Hrozné aký bodrel za sebou zanechali. Inak ale nebolo nikde nikoho, všetci odišli preč. Vyhovovalo mi to. Určite nik nebude vyzváňať a otravovať. A keby aj, povie si že aj my sme odišli kdesi do kelu. Samozrejme som predpokladal , že keď sa vrátim, už tu nebude. Tešil som sa na ticho a prázdny byt, kde ma nebude čakať. Nebudem ju musieť počúvať, ani sa s ňou deliť. Hovorím si sám pre seba. O nič. Ani o pivo.
Bolo tam, kde som si ho pred dvoma dňami nechal. Inak, neznášal som ten jej hlúpy zvyk nechávať nedopité pivo v chladničke. Jedno som si otvoril. Dobre vychladené, nenačaté. Sadol som si na gauč a nohy vyložil na stôl. Obzrel som sa zo zvyku, či to niekomu nevadí. Nevadilo. Ani jej nie. Blúdil som teda po prázdnom byte a uspokojením uznal , že všetko ostalo tak ako som to tu pred odchodom zanechal. To vieš, v kúpeľni som si s pôžitkom na seba púšťal horúcu vodu. A potom len tak, nahý si vykračoval po byte, robil za sebou mokré stopy a počúval úžasné ticho. Celý ten čas som sa tešil na prázdnu posteľ. Nevedel som sa dočkať kedy vkĺznem pod prikrývku. Sám. Zatváram oči. Zaspávam. Na chvíľu ich ešte otvorím. Chcem sa potešiť pohľadom na prázdno vedľa seba. Do čerta. Bola tam. Na mojom bielom vankúši. Ani si nevieš predstaviť ako mi v tej chvíli prišlo zle. „Vypadni“, kričal som. „Počuješ? …Nechcem ťa!!! Vypadni“….!!!
Pripomínala mi Angelinu Jolie. Viete tú herečku. Tú s obrovskými ústami. Bývavala celkom pekná . Aj tá moja. Páčila sa mi. Spočiatku. Potom sa začala meniť, a pripomínať mi muchu. Muchu s tenkými ručičkami a nožičkami. Zdalo sa mi že prestala jesť, len sem tam niečo olizla. Naordinovala si nejakú priblblú diétu, vieš takú o ktorej sa teraz všade píše. Samozrejme, bola z nej nervózna. Ako všetky muchy. Neprestajne otravovala, pišťala a fňukala. Že ju nemám rád, že si ju nevšímam, nikam s ňou nechodím, neviem o čom sníva a čo robí , keď som s ňou neni. Aha a tiež som si nespomenul ani na jej narodeniny. Všetko sa mi to začalo zlievať do jedného otravného bzučania. Bzzzzzzzzz, bzzzzzzzz… Túžil som len aby sklapla. Na chvíľku. Nesklapla. Už som to nevydržal. Ruku som jej pridržal na ústach až kým nestíchla. Stíchla. A už sa neozvala. Obrátil som sa chrbtom a zavrel oči aby som ju nevidel. Ráno keď som vstával z postele som sa o niečo potkol. Bola to ona. Mŕtva. Aspoň teda tak vyzerala. Potreboval som sa jej už len zbaviť. Chytil som ju medzi prsty a vyhodil z balkóna. Aj tak vždy vykrikovala že vyskočí. Tak teraz to má čo chcela . Nejaký vrabec sa ulakomil… haha, lapil si ju do zobáka. Ani netuší čo za otrava to bola. Ešteže je mŕtva. Určite je mŕtva. Už si s ňou neužije. Vošiel som dnu, odpratal po nej veci. Nahádzal ich do kufrov, a vyhodil pred dvere. Hrozné, ako mi pripomínala moju ženu. Tá mucha. Alebo to bola Angelina? Tiež sa tak volala. Tá moja. Viete, ako tá herečka s obrovskými ústami .
…dobrý deň tu Angela, práve odchádzam z mesta. Všetko išlo hladko. Podľa návodu. Mal smolu, zabudol si ho na polici v tom malom príručnom kufríku.
Celá debata | RSS tejto debaty