Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Všetci spia.

Keď ja dávno som už hore.

Vítam ráno. Či úsvit víta mňa?

Ktovie.

Utieram prach z hviezd ja?

Či oni mne,

dávno zabudnutý sen.

Vyjdem von.

Zdravím susedov.

Bratov, zakliatych do havranov.

Žijú ešte?

Ktovie.

Majú už snáď aj stopäťdesiat rokov.

No nič.

Idem sa opýtať suseda.

Starého pána Dobšinského.

A tiež aj to

čo sa stalo s ich sestrou.

Krásou nevídanou.

Spiacou dievčinou z ruží.

Či sa už vydala.

A či ešte spí….

A či sa jej príbeh rozprávkový

Niekedy aj skončí.

A vôbec,

Je to rozprávka?

A či príbeh skutočný.

Opýtam sa Dobšinského

Ako to bolo, či nebolo

Za siedmimi horami a kopcami.

A či sa piesok niekedy lial?

A či nie?

Bolo to pred sto rokmi.

Keď starý pán rozprával.

Malému dievčatku rozprávky a príbehy.

…práve som vstala,

keď všetko ešte spí.

A ráno je plné

rozkvitnutých šípových ruží.

…. a po sto rokoch možno aj čas rozprávkový….