Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Zobudí ho ticho. Započúva sa. A potom vstane o pol piatej, ako každé ráno, keď ide do práce. Prejde okolo postele, kde spí ona. Potichu aby ju nezobudil, otvorí okno. Za oknom je deň sivý ako bol včera, predvčerom, a ako je to už asi tretí týždeň. Pomyslí si, že dnes by mohol aspoň niečo zmeniť. Ale aj tak si oblieka ten istý sivý oblek, tú istú košeľu, tú istú kravatu. Potom prejde do kuchyne. Tam si zaleje kávu. Popáli sa, zahreší a znovu si obleje tú istú kravatu, čo mal na sebe včera. Vezme si druhú. Pozrie na hodiny. Niečo tu nesedí, no musí už ísť. Oblečie si plášť do dažďa, založí klobúk na hlavu a potichu, aby nikoho nerušil zamkne dvere. Potichu tiež zíde po schodoch. Stretne pána z tretieho. On jeho nie. Je slepí. Pred domom v trafike si kúpi noviny. Včerajšie. Dnešné ešte nemali. Nemali ich ani včera a ani predvčerom, ale aj tak si ich kúpi, pretože si ich kupuje každý deň. Vykročí aby nezmeškal. V práci si sadá na svoje miesto. Prehrabáva sa v zásuvke medzi svojimi vecami. Nie sú tam. Zapne počítač. Prihlási sa, no nepustí ho heslo. Vytáča číslo v telefóne, chce nahlásiť poruchu, no nik mu nedvíha. Otočí sa, že poprosí kolegu…a zrazu si po troch týždňoch  uvedomí že tu nie je. Alebo možno je, ale on tu nie je.

Vstane od stola ako každý deň, keď si uvedomí že ani on a ani nik iný tu nie je, vypne počítač a odloží  včerajšie noviny k tým ostatným.