Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Ten rok padali marhule.

Rovno z neba.

Na zem.

Do našej záhrady.

Najprv som ich zavárala.

Potom sušila.

Potom varila.

A nakoniec rozdávala.

Medzi nakladaním a umývaním fliaš,

som sa starala o deti.

Tie svoje.

A niekedy aj susedove.

Alebo aj iné.

Podľa situácie.

V tej jednej.

Prišla za mnou do kuchyne Marika.

A ešte susedova Martinka.

A tiež Matúš.

Od naproti.

A že vraj by si prosili chlebík.

Chlebík som im odkrojila.

A ešte natrela.

Čerstvým lekvárom.

Poriadne na hrubo.

Reku, nech sa deti najedia.

Decká si chlebík zobrali.

A odišli.

Kamsi.

Niekde von asi.

No a ja

som sa pustila do miešania.

Nakladania a varenia lekváru.

A potom mi došlo sladidlo.

Nechala som hrnce, marhule a lekvár.

Sadla na bicykel.

A zašla som do Podsenníkov.

Po cukor.

Cukor mali.

A tiež som cestou stretla deti.

Mariku, Martinku a Matúša.

Niesli v rukách vedierka.

A vzadu na chrbte prútiky.

A na prútiku uviazané šnúrky.

Z bavlnky.

A na konci šnúrky.

Z tej červenej bavlnky .

Zavesené chlebíky.

Veľké krajce.

Natreté.

Lekvárom.

Tým od maminky.

Pýtam sa.

A kamže deti idete.

S tými chlebíkmi?

A ony že reku na RYBY.

Večer som sa šla na ne pozrieť.

Ako berú.

Tie ryby.

Na môj marhuľový lekvár.

Nebrali.

To nevadí.

Budú na budúce deti.

Určite.

Ešte budeme lekvár variť.

Aj ten slivkový.

Možnože ten majú ryby radšej.

Ako marhuľový.

Ps.: Sú letá keď je vzduch presýtený vôňou marhúľ. A keď padajú z neba rovno do našej záhrady. No a decká už nie sú decká. Marika príde domov tak pár krát za rok. A aj na prázdniny. Aj  Martinka. Občas nám príde  pomaľovať tričká. A tiež miešať lekvár. A Matúš  príde tiež rád na lekvárové palacinky. A donesie nám zopár rýb. Chytených na všeličo, ja neviem na čo ale že vraj nie na  na marhuľový lekvár…ha,ha,ha…