Hrad bol obklopený lúkou. A púpavami. Klobučník niečo počul. Asi krik. Alebo volanie. Vyšiel na balkón. Videl tam len jedno dievča. Bosé. Písala na nebo odkazy. Nerozumel im.
Nemal rád leto. Nemal rád ani toto mesto s betónovými sídliskami , a zaprášeným ulicami. A bizarným námestím. Bolo príšerné teplo. Najteplejšie teplo tohto roku. Peter si založil na hlavu šiltovku. Zbehol zo štvrtého poschodia svojho rozpáleného bytu. Na chvíľu sa pozrel hore. Na balkóne uvidel sedieť dievča. S bosými nohami. A s kvietkovanými šatami . Asi púpavami.
Bola obklopená farbičkami. Niečo si čmárala. Na chvíľu sa zahľadela dolu. A uvidela jeho. Klobučníka. Bol to on. Nosila ho v hlave. Chlapca v klobúku. Klobučníka. A tak mu napísala odkaz. Odkaz na nebo.
No nič. Peter sa šiel prejsť do mesta. Chodil po uliciach. Prechádzal sa po námestí. Aj po parku. Sadol si pri fontánu. Zašiel aj do cukrárne Na rohu. Hľadal niekoho. A chcel niekoho stretnúť. Šiel na stanicu. Aj na starú autobusku. Z autobusu nikto nevystúpil. A nevystúpil nikto ani z vlaku. Nebol tam nikto. Blúdil ešte chvíľu po uliciach. On videl nejakých ľudí. Ale oni nevideli jeho. On bol tu. A všetci boli niekde. Niekde asi tak 150 časových míľ ďaleko. Prišiel, pretože počul kričať.
Bola noc. Asi dve hodiny po polnoci. Peter sa práve mal stať Klobučníkom. Vo svojich štrnástich rokoch. Bol hľadačom. A mal pomáhať. Mal nájsť a pomôcť tým ktorý nepatrili sem. A nepatrili nikam. Mal im pomôcť nájsť ich svet. Aby nakoniec našiel seba.
Peter za celý ten čas čo tu žil nestretol nikoho. Nikoho, kto by tak hlasno kričal. Krik sa mu zakrúcal do okien. Do záclon. Aj do perín. Aj do srdca a do mozgu. Tak že mu z toho išla hlava prasknúť. Z ktorého sa budil. Každú noc. Asi tak o druhej po polnoci….
…a tak sa pomaly vrátil … do svojho panelákového bytu na štvrtom poschodí.
Mal už len pár chvíľ do odchodu. Založil si tú svoju šiltovku. A vôbec nevidel ten krik. Ten veľmi zúfalý krik. Videl len dievča. V púpavových šatách. A s farebnými ceruzkami. Sedieť v tráve. A kresliť na nebo obrázky.
…..Klobučník sedel vo svojej medzičasovej osi. Jeho cesta naspäť trvala asi tak 150 časových míľ. A zo sebou si niesol lúku. S púpavami. A dievča s bosími nohami a s farbičkami.
Nastupovala a vystupovala z vlaku. A nikde ho nevedela nájsť. Pýtala sa na cestu. Ale ju posielali Nikam.. Hra bola príliš zložitá. Práve preto že ju nepoznala. V tomto svete hodiny neukazovali čas. A slnko nesvietilo ráno. Ale asi tak o druhej po polnoci. A žili tu ľudia, ktorý tu vôbec neboli. Vo svete ktorý nebol. Vo svete Nikde hľadalo jedno dievča jedného Klobučníka. Svojho Klobučníka.
A až teraz prišiel na to, že ho volala ona. Že ho hľadala. A písala. A on nespoznal tú jedinú „svoju“ šancu. Aby cez jedno Púpavové dievča našiel aj sám seba . A preto Peter sníval. A nechcel sa zobudiť. Jeho cesta bola nekonečná. Žil vo svojej medzičasovej osi. Aby Nikde nepristál.
Zostal vo svojej krajine Nikam. A by nikdy ona už neodišla. Aby už nikdy nestratil jedno dievča. Čo kreslí na nebo obrázky. S farbičkami.
Celá debata | RSS tejto debaty