Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Z diaľky videli deti. Ako sa rozbehli na všetky strany. Niektoré lezú na stromy, iné sa váľajú v tráve. Padajú na hromadu. Klbčia sa. Alebo bežia opreteky A to všetko so smiechom , krikom a pišťaním.

A potom to zmizlo.

Všetko.

Ostali len oni.

Iba dvaja.

Adam.

A ešte  jedna Eva.

Niesli so sebou iba niečo. Niesli pár naklíčených pšeničných zrniek. Aby cestou za novým svetom prežili.

Prežili.

A prešli 150 tisíc hviezdnych rokov. A niekde. Veľmi ďaleko. Skoro až na konci. Bolo to asi tak  za siedmimi mliečnymi dráhami a siedmimi hviezdnymi bránami. Našli svet. Bolo tam slnko a nebo a hviezdy. A tiež tam rástla tráva a jablone…. a láska.

Nový svet nazvali Zemou.

A on ju, nazval

Ženou.

A ona jeho

Mužom.

A boli to prví ľudia.

A potom prišli ďalší…

O mnoho, mnoho rokov neskôr .

asi tak v dvadsiatom piatom.

Pozemskom storočí.

Už takmer celkom na konci.

Nastala chyba.

Niekde.

Systémová.

V centrálnom myslení.

A ľudia vo svojej  podstate.

Svoj svet.

Celkom zničili.

…a dvaja. Posledný ľudia. Jeden muž a jedna žena.

Stihli ešte autobus.

Hviezdny.

Ten úplne posledný.

Nestihli zobrať zo sebou nič. Lebo boli práve na poli. Len  Adamovi ostalo pár pšeničných zrniek . Vo vrecku v košeli.

Pavlína listovala. V knihe. Prechádzala stránkami. A zdalo sa jej že je nie tu. Ale že je niekde inde…

…bola tam len modrá obrazovka.

Nikomu sa so svojimi znepokojivými myšlienkami nezverila…

…modrá obrazovka …

A pár pšeničných zrniek. Spadnutých na zemi.