Ako básnici prichádzajú o ilúzie

A zrazu som vedela, že niekde, v hĺbke vesmíru si jedna žena práve teraz zalieva kávu. Vstane od stola a zapne si rádio. Cestou vyberie maslo z chladničky. Opäť si sadá k stolu, aby si natrela maslom chlieb. Najprv jeden. Potom aj druhý. Zapíja ho kávou. Vezme z police noviny. Otočí stranu. A číta včerajšie správy.  Ešte sú čerstvé. Staré budú až keď otvoria trafiku. To bude tak o hodinu. Potom  budú  správy,  ktoré o pol piatej teraz číta už staré. Ale ešte nie sú.

Dopila som kávu. Umyla riad. Odložila maslo do chladničky. S istotou som však vedela aj to, že ja sama urobím to isté čo urobí ona. Dočítam noviny. Obujem si topánky. Prehodím sveter cez seba. A pôjdem  si pre nové.  To všetko budem musieť urobiť len preto, že ona to urobila tiež.

Rozpršalo sa. Rozprestieram  dáždnik. Kto vie či aj ona.

Ale niekde v hĺbke vesmíru, v mláke na malú chvíľu uvidela môj ODRAZ.