Naučila som sa rozprávať sa o počasí. O tom ako sa mám a čo ma bolí. Bolí ma svet, hovorím. Ale to oni počuť nechceli. A tak sa ma opýtali. Skôr než za sebou dvere zavreli, či idem tiež. A ja že nie. Že nech ma tu nechajú. Mne je tu dobre. Oni nech idú, hovorím. A JA ŽE TU OSTANEM. Ostala som. Ostala som tu s tichom. S trávou na lúke a slnkom na nebi. […]

Prichádzajú potichu, každé ráno o pol piatej na svitaní. Sem na zem po rebríku z neba. Vieš Terezka. Víly robia svet krajším. A robia ho aj šťastnejším. Nevadí im, že je ráno vonku hmla, a že sa robia na chodníkoch mláky. Vieš Terezka. Víly robia svet krajším a šťastnejším. A vôbec ich netrápi, že im slnko kreslí pehy na tvári. Že nosia […]

Je jedenásť. Krídla som si pred chvíľou amputovala. Nedalo sa inak. Je chladno, potrebujem si obliecť kabát. Beriem tú anjelskú okrasu do náručia, vešiam ju na obrovský hák…Pohladkám hebké perie a ukazovákom si prejdem po páliacich perách. Spomienka… Keď Kamilka obklopená plyšovým zverincom konečne odfukuje, po špičkách vyjdem z izby a privriem dvere. […]

Každý večer odchádza. Niekam. Ja neviem kam. Ale ak ju náhodou niekedy po ceste domov stretnete, tak je to určite ona: Nosí smiešne klobúky. A tričká s pokreslenými nápismi, okuliare do dažďa, a do tmy, kvietkované dáždniky. V taške máva všeličo. A tiež farbičky a ceruzky. No a kreslí nimi tisíce sĺnk na nebi. Sú to presne tie, ktoré vám svietia […]

..chvíľu pozhovej. Prosím. Idem popolievať. A pokosiť trávu. Pozbierať prádlo zo šnúry, vyžehliť a poskladať do skrini. Uvariť jedlo, umyť riad, pobaliť kufre dievčatám, Odprevadiť ich na vlak. Všetky tri. A každú zvlášť. A keď prejdem krížom cez Šótyho mlyn. Posadím sa do trávy. ….a potom odpoviem Ti…. Tak teda chvíľu pozhovej…. …a […]

A potom kde sú ĽUDIA….? Vieš čo? Všade ich hľadám, všade. A oni nie sú nikde. Iba zopár. Možno niečo tu a tam. Ale je ich tak málo. Že ich snáď prehliadam? Kde sa vlastne podeli…? Či ich zo sveta zotreli? A vôbec…! Kto ich zo života vymazal? Aha… …to sám Človek , takto naprogramoval…

Nerozumiem Ti. Preto neodpovedám. Ale prosím. Rozprávaj. A ja Ťa budem počúvať. A vo chvíli, keď pochopím. Ti možno skočím do reči. …a v tedy, zmĺkneš zase ty… Neporozumieš možno mojim slovám. Ani myšlienkam. Ale počúvaj ma, prosím. Možnože pochopíš…. …o čom hovorím ja. A o čom Ty. O čom hovoríme MY.

Pavlína má už asi sto rokov. Približne asi. Žije v kopcoch. Zbiera byliny. Vždy keď prší, zíde z kopcov sem dolu. Do mesta. Donesie deťom všelijaké dobroty. Maliny, černice. A rozprávky. Aj teraz. Popršalo. Vraví. Zišlo by sa pokosiť. Pohrabať a domov nanosiť. Vybrala sa na Krížny vrch. Tam rastie tráva najväčšia. Najkrajšia. Pretože tam nik nechodí. […]

Pani Žofke, posielam dnes pozdrav do neba. K meninám. A ešte niečo. Poprosila by som ju veľmi pekne, Nech dnes veľmi nemrzne. Aby mi nespálila marhuľové kvietky na strome. V lete, približne v polovici júna, jej potom pošlem v košíku, tie najlepšie marhule. Čo dozrejú toho roku, v našej záhrade.

Je deň ako každý iný. Deň keď ráno vstanete, a do okna vám zasvieti slnko. Je iné, lebo je od Mariky. Alebo vám zaklope dážď na dvere. Možno z pošty. Od Mariky. Neposiela pozdravy každý deň. Iba občas. Len keď si pomyslí. Pavlínka vám pošle pozdrav každý deň. Každý deň vám ráno zavolá, že ako sa máte. Zavolá vám aj na obed a aj večer. Zavolá […]