Ako básnici prichádzajú o ilúzie

V obchode má teta predavačka v pulte pod sklom odložené ceruzky. Krásne. Farebné. Uložené v rade. Vo veľkej plechovej krabici. Každý deň príde Pavlínka do obchodu. A každý deň tetu poprosí. Nech jej krabičku s farebnými ceruzkami vyloží. A teta predavačka jej za každým plechovú krabičku s farebnými ceruzkami vyloží. A ona si zakaždým tú veľkú plechovú krabicu s farebnými ceruzkami otvorí…

…a potom ju vráti späť. A teta predavačka veľkú plechovú krabicu s farebnými ceruzkami odloží. Späť do políc.

Včera mala Pavlínka narodeniny .A pod červeným kabátikom si niesla balík . Zabalený v papieri. Boli v ňom farbičky. V plechovej škatuli.

A Pavlínka kreslila. Kreslila všade. Kreslila na papier . Do novín. Na chodník. Pavlínka kreslila aj do knižiek . A aj na steny…

Pavlínka má už asi sto rokov. A v taške na pleci  nosí kyticu ceruziek. Zviazaných do šnúrky.  Sú farebné. A rôznej veľkosti. Niektoré si kúpila sama. Niektoré dostala. A niektoré jej ostali. Ešte z plechovej krabičky.

Vždy na narodeniny Pavlínka dostane ceruzky. Kyticu farbičiek. A niekedy dostane ceruzky hocikedy. A vždy  hocikedy, keď Pavlínka dostane farbičky, alebo si farbičky  kúpi má narodeniny. A preto má Pavlínka už vyše sto rokov. Asi. Pretože má farbičky. Zviazané do šnúrky. A je ich už veľmi veľa. A dostáva ich. Od ľudí..