Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Obyčajne ich nespoznáte.

Sú to obyčajné ženy.

Normálne chodia do práce.

Ráno chystajú raňajky.

Vyprevádzajú deti do školy.

A do škôlky.

Potom,

niekedy popoludní,

Pečú  orechové koláče.

V kuchyni.

Pozerajú sa na svet.

Možno práve teraz.

Z obloka.

Polievajú muškáty.

A kreslia na nebo obrázky.

Ceruzkami.

A farebnými kriedami.

No a večer

čítajú deťom.

Pod vankúšom rozprávky.

A potom ráno na úsvite,.

Niekedy medzi pol treťou.

A piatou.

Môžete ich uzrieť.

Chodiť v rose.

Len tak, bosé.

Iba v bielej

nočnej košeli.

Vystupovať .

Po rebríku .

A prechádzať sa.

Medzi hviezdami.

Po nebi.

Prichádzajú na svet,

Približne iba každých

sto rokov.

Medzi pol treťou.

A piatou.

Ráno.

Na svitaní.

Schádzajú potichu.

Po rebríku.

Z neba…

Normálne ich nespoznáte.

Vyzerajú ako iné ženy.

Ale určite sú to víly.

Rusalky.

Pavlína si ráno ustielala posteľ. A pod vankúšom niečo našla. Kúsok neba. A ešte nejaké hviezdy. Rozsypané po zemi. Pozbierala ich a odložila do šuflíka. A išla deťom urobiť raňajky. A vychystať ich do školy. A ešte do obchodu. Pre orechy. A do práce. No a večer potom upečie koláče. A porozpráva deťom rozprávky…