Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Je jedenásť. Krídla som si pred chvíľou amputovala. Nedalo sa inak. Je chladno, potrebujem si obliecť kabát. Beriem tú anjelskú okrasu do náručia, vešiam ju na obrovský hák…Pohladkám hebké perie a ukazovákom si prejdem po páliacich perách. Spomienka… Keď Kamilka obklopená plyšovým zverincom konečne odfukuje, po špičkách vyjdem z izby a privriem dvere. […]

Každý večer odchádza. Niekam. Ja neviem kam. Ale ak ju náhodou niekedy po ceste domov stretnete, tak je to určite ona: Nosí smiešne klobúky. A tričká s pokreslenými nápismi, okuliare do dažďa, a do tmy, kvietkované dáždniky. V taške máva všeličo. A tiež farbičky a ceruzky. No a kreslí nimi tisíce sĺnk na nebi. Sú to presne tie, ktoré vám svietia […]

..chvíľu pozhovej. Prosím. Idem popolievať. A pokosiť trávu. Pozbierať prádlo zo šnúry, vyžehliť a poskladať do skrini. Uvariť jedlo, umyť riad, pobaliť kufre dievčatám, Odprevadiť ich na vlak. Všetky tri. A každú zvlášť. A keď prejdem krížom cez Šótyho mlyn. Posadím sa do trávy. ….a potom odpoviem Ti…. Tak teda chvíľu pozhovej…. …a […]

A potom kde sú ĽUDIA….? Vieš čo? Všade ich hľadám, všade. A oni nie sú nikde. Iba zopár. Možno niečo tu a tam. Ale je ich tak málo. Že ich snáď prehliadam? Kde sa vlastne podeli…? Či ich zo sveta zotreli? A vôbec…! Kto ich zo života vymazal? Aha… …to sám Človek , takto naprogramoval…

Nerozumiem Ti. Preto neodpovedám. Ale prosím. Rozprávaj. A ja Ťa budem počúvať. A vo chvíli, keď pochopím. Ti možno skočím do reči. …a v tedy, zmĺkneš zase ty… Neporozumieš možno mojim slovám. Ani myšlienkam. Ale počúvaj ma, prosím. Možnože pochopíš…. …o čom hovorím ja. A o čom Ty. O čom hovoríme MY.

Pavlína má už asi sto rokov. Približne asi. Žije v kopcoch. Zbiera byliny. Vždy keď prší, zíde z kopcov sem dolu. Do mesta. Donesie deťom všelijaké dobroty. Maliny, černice. A rozprávky. Aj teraz. Popršalo. Vraví. Zišlo by sa pokosiť. Pohrabať a domov nanosiť. Vybrala sa na Krížny vrch. Tam rastie tráva najväčšia. Najkrajšia. Pretože tam nik nechodí. […]

Pani Žofke, posielam dnes pozdrav do neba. K meninám. A ešte niečo. Poprosila by som ju veľmi pekne, Nech dnes veľmi nemrzne. Aby mi nespálila marhuľové kvietky na strome. V lete, približne v polovici júna, jej potom pošlem v košíku, tie najlepšie marhule. Čo dozrejú toho roku, v našej záhrade.

Je deň ako každý iný. Deň keď ráno vstanete, a do okna vám zasvieti slnko. Je iné, lebo je od Mariky. Alebo vám zaklope dážď na dvere. Možno z pošty. Od Mariky. Neposiela pozdravy každý deň. Iba občas. Len keď si pomyslí. Pavlínka vám pošle pozdrav každý deň. Každý deň vám ráno zavolá, že ako sa máte. Zavolá vám aj na obed a aj večer. Zavolá […]

-Chvíľu trvá, kým zdvihne slúchadlo. -Tu som ja, poviem Ticho. -Nemohol by si zavolať neskôr? Vieš, práve kŕmim dieťa. -Ale je to dôležité. -Tak mi to rýchlo povedz. -Chcem si vziať život. -Niečo si pil? -Ak sa dá opiť z jednej whisky. -Teda si triezvy. -Áno. -A chceš si vziať život? -Nežartujem, vravím to vážne. -Tak ti teda radím, aby si s tým […]

V polosne tíši plač. Psssst, pssssst… …tíško, vraví mu, spinkaj moje, spinkaj, budem ti rozprávať, budem ti spievať. Len už prosím neplač. Žena spieva. Celú noc spieva uspávanku. O lúčnych kvetoch, o dobrých vílach. O mesiaci a o slnku. Rozpráva mu rozprávku. Je ráno. Žena precitá… …a vidí vedľa svojej, opäť […]