Ako básnici prichádzajú o ilúzie

Zdalo sa jej, že videla pavúka. Ale nevidela. Bol to len sen. A bolo to dávno… Sedel oproti nej. Pozerali sa na seba. Páčila sa mu. On jej nie. Možno práve preto že mal holú hlavu. Nikdy sa jej nepáčili holohlavý. A bol celý chlpatý. A aj napriek tomu v ňom bolo niečo slizké a chlipné. Krk nemal vôbec a veľké tučné brušisko mu padalo až k […]

Zobudilo ho ticho. Započúval sa. A potom vstal. Prešiel izbou, v ktorej spala ona. Potichu otvoril dvere. A potichu zamkol. Aby ju nezobudil. Potichu tiež zišiel po schodoch. Stretol suseda. On jeho nie. V trafike si vypýtal noviny. Mali. Ale len tie včerajšie. V práci si sadol na svoje miesto. Prehrabával sa medzi vecami. Neboli tam. Tie jeho. Zapol počítač. Prihlásil sa, ale […]

A zrazu som vedela, že niekde, v hĺbke vesmíru si jedna žena práve teraz zalieva kávu. Vstane od stola a zapne si rádio. Cestou vyberie maslo z chladničky. Opäť si sadá k stolu, aby si natrela maslom chlieb. Najprv jeden. Potom aj druhý. Zapíja ho kávou. Vezme z police noviny. Otočí stranu. A číta včerajšie správy. Ešte sú čerstvé. Staré budú až keď otvoria […]

…no a občas, si ona, sadne do trávy. Len tak. bosými nohami, medzi žlté kvety. Medzi púpavy… A prečo práve púpavy? Preto, Že v noci svietia na nebi. A potom, asi tak o pol piatej, nad ránom, schádzajú potichu, po rebríku. Na zem do trávy. A práve teraz. Keď všetci ešte spia. Potichúčky zbiera, žlté slnká do dlaní. Nakoniec, veď […]

Jej kapustnica bola vždy dobrá. A tiež, zakaždým iná. Ako ju že vraj uvarila? No proste. Ako si práve bola pomyslela. Za päť minút pol tretej. V práci. Ženy. A že čo vraj doma. Keď prídem z práce. Budem variť? A ja že reku. Neviem. Otvorím chladničku. A uvarím, čo si práve vtedy pomyslím. Mami. Volá mi Mariš. Cez mobil. A koľko tej soli, a tiež […]

Obyčajne ich nespoznáte. Sú to obyčajné ženy. Normálne chodia do práce. Ráno chystajú raňajky. Vyprevádzajú deti do školy. A do škôlky. Potom, niekedy popoludní, Pečú orechové koláče. V kuchyni. Pozerajú sa na svet. Možno práve teraz. Z obloka. Polievajú muškáty. A kreslia na nebo obrázky. Ceruzkami. A farebnými kriedami. No a večer čítajú deťom. Pod […]

Pavlína. Okrem toho, že mala sto tokov, asi. Každý rok, približne. V marci, vypúšťala motýle. Do sveta. Zo svojej zázračnej kapsy. No a raz sa stali také veci. Že motýle sa do kapsy. Do tej zázračnej, Pavlíne nevrátili. A Pavlínin svet, Ostal bez farby. Smutný. Len čierno – biely. A tak trochu ešte sivý… Chodila Pavlína. So svojou kapsou, po […]

 Čakal ju. Už veľmi dlho. Vravela. Že tu bude. Za malú chvíľu. Už čoskoro. Možno len zaspala. A potom zmeškala. Vlak. Alebo sú zlé cesty. No, Mohlo sa stať hocičo. Mohli sa medzi odchodom. A príchodom . Stať všelijaké nepríjemné veci. Napríklad zaviať chodníky. Snehom. Alebo mohli zamrznúť výhybky. Na železnici. Možno. Každopádne mala prísť. Už […]

…a že reku. Mami. Čo by si chcela dnes. Na tie svoje narodeniny? A ja že reku. Obrovský kýbel. Vanilkovej zmrzliny. S čokoládou. A s orieškami. Ktorý bude iba môj. A s ktorým sa nebudem musieť. Vôbec, ale vôbec s nikým deliť. A tak som dostala. Obrovskú tortu. Vanilkovú. Vo veľkom kýbli. S čokoládou a s orieškami. A prvý krát v živote. Po […]

Z diaľky videli deti. Ako sa rozbehli na všetky strany. Niektoré lezú na stromy, iné sa váľajú v tráve. Padajú na hromadu. Klbčia sa. Alebo bežia opreteky A to všetko so smiechom , krikom a pišťaním. A potom to zmizlo. Všetko. Ostali len oni. Iba dvaja. Adam. A ešte jedna Eva. Niesli so sebou iba niečo. Niesli pár naklíčených pšeničných […]